Martin Čičo

Z DUCHOVNÉHO HĽADISKA SA VŠETCI RODÍME NA NAŠU PLANÉTU ZEM AKO SLOBODNÍ, NIČÍM A NIKÝM NEZAŤAŽENÍ ĽUDIA. EŠTE NIEKOĽKO MESIACOV ČI ROKOV PO NAŠOM NARODENÍ NÁM BÝVA DOPRIATE OPÁJAŤ SA V SLADKOM SVETE NEVINNOSTI. JE TO SVET BEZ PROGRAMOV, PREDSUDKOV, ZÁVISLOSTÍ, ZVYKOV, TRADÍCII ČI DOGIEM. SVET BEZ NENÁVISTI, ZÁVISTI, ŽIARLIVOSTI, FÓBIÍ, KLAMSTVA A PRETVÁRKY.

„HLBOKEJ A NEROZVÁŽNEJ ÚCTE K STARÝM ZÁKONOM, STARÝM ZVYKOM A STARÉMU NÁBOŽENSTVU VĎAČÍME ZA VŠETKO ZLO NA SVETE.“

(GEORG CHRISTOPH LICHTENBERG)

Naša detská nevinnosť býva ešte na istý čas oslobodená od všetkého, čo by mohlo zaváňať nejakými podmienkami. Aj naša láska je po našom narodení bezpodmienečná. Je to práve táto láska, na ktorú neskôr zabúdame a v jej zabudnutí sa zrodia aj naše problémy. Nepríjemnosti sa začínajú aj momentom nášho „odpojenia“ od vnímania skutočnej podstaty nášho bytia. Momentom, v ktorom zabudneme na to, kto naozaj sme, čo je našou skutočnou úlohou a poslaním na tomto svete. Chvíľu po tom, ako zdanlivo slávnostne vstúpime do celého tohto cirkusového sveta, sa nás okamžite ujmú rôzni krotitelia nášho doteraz slobodného, a teda ničím neobmedzeného vnímania.

Krotitelia slobodnej duše nás ako tvárne a poddajné deti nasmerujú do tých správnych koľají pomocou stanovených a zväčša účinných výchovných a vzdelávacích programov. Tieto programy – napríklad v podobe učenia na školách – prijmeme za svoje a viac už o nich nepochybujeme. Škola bola a pre mnohých z nás aj stále je posvätná. Tým, čo sme sa v nej naučili, čo sme si tam zapamätali, osvojili, sa riadime mnohé roky, a možno až kým neumrieme.

Ale toto platí najmä pre prostredie v rodine. V našom živote sa často riadime tým, čo nás naučili naši rodičia, čo nám vštepili, o čom nás presvedčili, čo nám odovzdali a ako nás, takpovediac, vychovali. Napríklad aj to, aký program strachu do nás zasiali. A my ho stále nosíme v sebe, možno sa ho zbavujeme celý život a niekedy sa ho ani nezbavíme, pretože ten program „nedokážeme“ vypnúť, tak ako „nedokážeme“ vypnúť televízor, na ktorý sa pozeráme, aj keď vieme, že v ňom dávajú hlúposti. Horšie je, že naše programy a zvyky (zväčša) posúvame ďalej. Zdedili sme ich od našich rodičov, tí zase od svojich a my ich zase posúvame svojim deťom. Nevedome, ale aj vedome, v presvedčení správnosti našich postupov, názorov a konaní.

Od detstva až po našu smrť sa neustále riadime zväčša tým, čo sme sa naučili, prevzali a odpozorovali – z rodiny, zo školy, kníh, televízie, rozhlasu, od iných ľudí a podobne. A čo sme si dobrovoľne alebo aj nedobrovoľne osvojili. A opäť – buď na vedomej, alebo aj nevedomej úrovni. Väčšinou však nevedomej. Vyskúšajme si to na vlastnej koži – otestujme sa, čím a kým sa vlastne vo svojom živote riadime. Tým, čím naozaj chceme, teda sami sebou, vlastným úsudkom, alebo sa riadime inými ľuďmi, ich názormi, spoločenskými konvenciami či vžitými tradíciami? Prijali sme vlastné videnie tohto sveta a máme aj vlastnú predstavu o trávení nášho vlastného času vo svojom živote? Alebo sme sadli na lep spoločenskej ponuke v podobe trávenia času pozeraním sa na televízne programy, počúvaním rozhlasu, neustálym surfovaním po internete? Alebo aj zbytočným nakupovaním, jedením (aj keď nemáme hlad), vytváraním si množstva práce, ktorá nás často ani nebaví, na úkor vlastnej sebarealizácie a rodiny? Alebo si vytvárame svoj vlastný životný program, ktorý je zosobnením nášho skutočného ja a reflektuje naše ozajstné potreby, túžby, priania či sny?

Ak by sme mali možnosť pozrieť sa zhora na celú našu planétu a vidieť, čo ľudia denne robia, ako myslia a cítia, zrejme by sme zistili, že robotizácia spoločnosti pokročila. Prijímanie cudzích myšlienok, postojov, slov, tvrdení a následné vytváranie sprostredkovaných, a teda akože vlastných názorov a pohľadov na určité veci a situácie – aj to je výsledok falošných programov a zvykov.

Chorobným fenoménom nášho spôsobu života je falošné prispôsobovanie sa. Sme adaptabilní na všetko, dokážeme sa napríklad nechať vykorisťovať zamestnávateľom a pristúpiť na veci, na ktoré by sme – ak by sme boli sami sebou a poznali svoju ľudskú hodnotu a dôstojnosť – asi nikdy nepristúpili. Necháme sa viesť a miasť ľuďmi, ktorých ani nepoznáme a veríme im, lebo vystupujú v poctivo sa tváriacich masmédiách. Konzumujeme televízne programy, ktoré chcú často len odviesť našu pozornosť od dôležitejších vecí v našom živote a donútiť nás robiť veci, aké by sme inak nerobili (nakupovať nepotrebné veci, vytvárať si sprostredkované názory atď.). Zvykli sme si. Napĺňame program, ktorý pre nás pripravujú iní. Prečo vlastne? Prečo nám ani nenapadne zamyslieť sa nad tým, či všetko to, čo sme prijali nielen do našej šedej mozgovej kôry, ale aj do svojho srdca z nášho okolia, súhlasí s tým, čo si naozaj myslíme a ako to naozaj cítime?

Mnohí z nás prežijú celý svoj život v nevedomosti. Neuvedomujeme si, že nežijeme svoj život, pretože sme automaticky prijali hru, ktorej pravidlá sme nestanovili my. Žijeme podľa pravidiel iných a ak žiadne nemáme, domáhame sa ich. Bez nich by sme asi nevedeli, ako máme žiť, pretože nežijeme na základe svojich vnútorných právd a intuície. Stali sme sa platnými produktmi programov, zvykov, tradícií, akceptovanej morálky, etiky… Boli sme chytení do vlastnej pasce, pretože sme prijali to, čo sme možno nikdy nechceli. To všetko sa môže diať iba vtedy, ak si človek neuvedomuje seba samého, ak nie je prítomný „tu a teraz“. Vtedy sa ľahko nechá „zapojiť“ do programu tohto sveta a bez problémov prijme program pre masy.

Ľahko prijme (pre)výchovu, ktorú naňho niekto aplikoval a možno aplikuje aj dodnes. Ak nám chýba sebauvedomenie, zdravé sebavedomie a sebaúcta, prijímame a preberáme myšlienky, pravdy, pocity a emócie iných. A navyše ich ešte aj vydávame za vlastné. Myslíme si, že to tak má byť, že je to tak v poriadku. Ak by to bolo v poriadku, človek by toľko netrpel a nesťažoval sa na svoj „ťažký“ osud. Riadené falošné programy a zvyky nás zrážajú na kolená. Väčšinou totiž nie sú v náš prospech. A na kolená nás zrážajú aj pocity a myšlienky, pretože si myslíme, že ich nedokážeme ovládať. Stali sme sa ich otrokmi, a nie pánmi. Ovládajú a lomcujú nami neovládateľné pocity a emócie a naša myseľ si s našimi myšlienkami často robí čo chce. Sú to programy a zvyky. Dajú sa zmeniť, ak budeme chcieť – ak pochopíme.

CITOVÉ A MYŠLIENKOVÉ ZVYKY

Podľa amerického psychiatra, duchovného učiteľa a autora mnohých kníh Wayna W. Dyera city nie sú ničím, čo by na nás len tak prichádzalo. Ak svoje city ovládame, nemusíme si vyberať také reakcie, ktoré nám ubližujú. Mýtus, podľa ktorého nie sme pánmi svojich vlastných citov, Dyer búra na základe logiky. Na pomoc si berie jednoduchý sylogizmus (druh logickej formulácie, ktorý obsahuje hlavnú premisu, vedľajšiu premisu a záver založený na zhode medzi oboma premisami). Pomocou neho môžeme začať proces, počas ktorého prevezmeme vládu sami nad sebou po citovej i myšlienkovej stránke. Uveďme si príklady sylogizmov.

Logický sylogizmus: hlavná premisa – Aristoteles je muž; vedľajšia premisa – všetci muži majú na tvári chlpy; záver: Aristoteles má na tvári chlpy.

Nelogický sylogizmus: hlavná premisa – Aristoteles má na tvári chlpy; vedľajšia premisa – všetci muži majú na tvári chlpy; záver – Aristoteles je muž.

Je jasné, že pri použití logiky treba dbať na to, aby naše hlavné i vedľajšie premisy súhlasili. Ďalší logický príklad by mal podľa W. Dyera navždy vyvrátiť predstavy o tom, že svoj vlastný citový svet nedokážeme ovládať. Hlavná premisa – môžem ovládať svoje myšlienky; vedľajšia premisa – moje city vychádzajú z mojich myšlienok; záver – môžem ovládať svoje city.

Podľa Dyera to, čo sa v našej hlave objaví v podobe myšlienky, určujeme len my sami. Ak tomu neveríme, máme si položiť nasledujúcu otázku: „Ak svoje myšlienky neovládam ja, kto ich teda ovláda? Môj partner, šéf alebo mama?“ Ak naše myšlienky ovládajú oni, stačí, keď ich ihneď pošleme na terapiu, a hneď sa budeme cítiť lepšie. Sami vieme, že to tak nie je. Svoj myšlienkový aparát ovládame len my a nikto iný. W. Dyer nám pripomína, že naše myšlienky sú len naše a môžeme si ich ponechať, meniť ich, odovzdávať druhým alebo ich rozvíjať. Ak uvážime nielen výsledky vedeckého výskumu, ale aj vlastný zdravý úsudok, nedá sa pochybovať ani o vedľajšej premise.

Žiadny cit (emóciu), nemôžeme zažívať bez toho, aby sme predtým nezakúsili nejakú myšlienku. Akonáhle nám vyberú z hlavy mozog, nemôžeme „cítiť“ nič. Emócia je fyzická reakcia na myšlienku. Siaha aj po príklade: ak plačeme, sčervenáme alebo sa nám zrýchli tep srdca a pod., no ešte predtým sme dostali signál z myšlienkového centra. Ak je centrum myslenia poškodené, zažívanie citových reakcií je znemožnené. Dôležitým záverom a odkazom predchádzajúcich riadkov je, že ak ovládame svoje myšlienky a naše pocity vychádzajú z myšlienok, svoje pocity dokážeme ovládať. Tieto pocity potom ovládame podľa W. Dyera tak, že ovládneme myšlienky, ktoré im predchádzajú. Kým to nedokážeme, myslíme si, že ľudia a veci nám spôsobujú pocit nešťastia. Podľa amerického psychiatra to nie je celkom tak. Cítime sa nešťastní na základe toho, čo si o ľuďoch alebo veciach myslíme. Stať sa slobodným a zdravým človekom znamená naučiť sa myslieť inak. Akonáhle dokážeme zmeniť svoje myšlienky, začnú sa objavovať aj nové pocity a vykročíme na cestu k osobnej slobode.

ZODPOVEDNOSŤ ZA NAŠE CITY

Okrem chybne osvojeného zvyku narábania s našimi reakciami na vlastné pocity sme dostali do vienka aj program, na základe ktorého si myslíme, že za naše city, pocity (emócie) nie sme zodpovední. Pre niekoho to bude možno nová a šokujúca informácia, a preto sa bude pýtať: „Ako môžem zodpovedať za svoje pocity, za to, čo cítim a ako na ne reagujem? Veď naše pocity sú nám dané, bez nich by sme boli robotmi a nie ľuďmi.“

Pravdou je, že ide opäť len o nevedomé prevzatie zlých návykov, ktoré v konečnom dôsledku oslabujú našu vnútornú integritu. Naša neschopnosť čeliť škodlivému vplyvu pocitov najmä v podobe emócií nás robí omnoho zraniteľnejšími a poddajnejšími voči vonkajším okolnostiam ako v prípade, že by sme my boli ich pánmi a nie ich otrokmi. Pravdou je, že sme vyrastali v spoločnosti, ktorá nás naučila, že za svoje pocity nie sme zodpovední, môže za ne niekto iný, povedzme manžel, manželka, matka, otec, dcéra, syn, svokra… Za to, ako sa cítime, môže predsa politik, policajt, farár, učiteľ, sudca, právnik, vodič, zlodej… Ak by sme dokázali ovládnuť svoje city, mohli by sme predísť mnohým nepríjemným, a možno aj tragickým udalostiam v našich životoch. Vieme predsa, že nekontrolované negatívne emócie zraňujú nielen iných a podkopávajú medziľudské vzťahy, ale predovšetkým ničia nás samých, čo môže podlomiť naše psychické i fyzické zdravie.

Podľa Wayna Dyera existuje množstvo zaužívaných slovných zvratov a tvrdení, ktoré používame ako obranu proti skutočnosti, že sme pánmi svojich citov. Máme preskúmať a zistiť, aké signály vysielajú:

1. Zranil si moje city.
2. Je mi z teba nanič.
3. Privádzate ma do rozpakov.
4. Kvôli tebe som si pripadal ako blázon.
5. Som z teba celý nešťastný.
6. Prosto sa hnevám, nepýtaj sa prečo.

V každej z týchto viet je zakódovaný signál, že nie sme zodpovední za svoje pocity. Je potrebné skúsiť tieto tvrdenia prepísať tak, aby odrážali skutočnosť, že svoje city ovládame a naše pocity vychádzajú z toho, čo si o rôznych veciach myslíme. Potom by podľa Dyera vyzerali asi takto:

1. Zranila som svoje city tým, čo som povedala o tvojej reakcii na mňa.
2. Spôsobil som, že mi je zle (nanič).
3. Privádzam sa do rozpakov.
4. Pripadal som si ako blázon, lebo som tvoje názory na mňa považoval za dôležitejšie než svoje vlastné, a predpokladal som, že ostatní urobia to isté.
5. Som zo seba celý nešťastný.
6. Rozhodol som sa, že sa budem hnevať, pretože vďaka svojej zlosti môžem manipulovať ostatnými, ktorí si myslia, že ich ovládam.

Prvý zoznam tvrdení je len omrvinkou v obrovskom množstve a väčšine ľudí je určite dobre známy. Prečo? Pretože sa tieto tvrdenia zaužívali. Stali sa súčasťou našej komunikácie, „zľudoveli“ alebo, lepšie povedané, stali sa zvykom. Zvykli sme si takto vyjadrovať svoje pocity a emócie. Tento program – zvyk, sme automaticky prevzali od svojich predkov, učiteľov, príbuzných… Naučili sme sa takto reagovať bez toho, aby sme si uvedomovali, že za svoje pocity, za to, ako sa cítime, nie sú zodpovední iní, ale len a len my sami. Podľa W. Dyera je namieste otázka, prečo sa tvrdenia v druhom zozname nestali klišé, ale vžili sa vety z prvého zoznamu. Odpoveďou môže byť opäť práve ono známe slovíčko – zvyk. Ide o akceptáciu kultúry spoločnosti, ktorá vnucuje myslenie vyjadrené v prvom zozname a potiera logiku zoznamu druhého.

OD ZVYKU NEŠŤASTIA K PROGRAMU ŠŤASTIA

Francúzsky spisovateľ Gilbert Cesbron povedal, že to, čo ľudia nazývajú šťastím, je okamih, keď prestanú mať strach. A práve pojem šťastia často podvedome vnímame akoby to bolo niečo nedosiahnuteľné, vzdialené, niečo ako „muška zlatá“. Niečo, o čo treba usilovať, bojovať a čo si treba zaslúžiť. Opäť je to len akýsi program zasadený do našej mysle. Je paradoxné, že viac ako vytváraniu a uvedomovaniu si svojho šťastia tu a teraz sa venujeme skôr nešťastiu. Program a zvyk vidieť všade samé nešťastie je skutočným nešťastím a naším prekliatím. Otázka znie, prečo nás viac zaujíma nešťastie iných, prečo sme zvedaví, komu a kde sa stalo niečo zlé, kto havaroval a prečo, kto prišiel o svojho blízkeho, koho odsúdili alebo kde sa kto dokaličil? Prečo sa viac ako zdravím zaoberáme chorobami a utrpením? Prečo sa napríklad nezaujímame aj o to, ako a kde žijú šťastní ľudia a ako si toto šťastie vytvorili a udržujú? Vari preto, že na naše skutočné ľudské šťastie neveríme? Aj to je jeden zo smutných zvykov a programov v našich životoch. Programujeme si nešťastie tým, že sa ním zaoberáme. Zmeňme túto paradigmu a venujme sa šťastiu. Verme, že existuje, máme naň právo a žime šťastne už dnes, teraz, v tejto chvíli. Na nič nečakajme, pretože zajtrajšok je neistý a včerajšok už nevrátime.

Autor knihy Vaše bludy Wayne Dyer nám pripomína, že myslieť po novom nemusí byť hneď jednoduché. Zvykli sme si totiž na určitú sadu myšlienok a ponižujúce pocity, ktoré po nich nasledujú.

Ak už hovoríme o šťastí, možno sme si zvykli vedome či nevedome opakovať, že nie sme hodní takého či onakého šťastia, aké majú iní. Dyer nám radí, aby sme sa podobných myšlienkových návykov zbavili. Šťastie je jednoduché, ale učiť sa, ako nebyť nešťastný, môže dať človeku zabrať. Šťastie je prirodzený stav živého človeka, tvrdí Dyer, a dôkaz tohto tvrdenia je podľa neho jasný, keď sa pozrieme na malé deti. Najväčšiu prácu dá totiž odnaučiť sa všetky tie „musíš“ a „nesmieš“, ktoré sme v minulosti prijali za svoje. Byť sám svojím vlastným pánom si vyžaduje viac než len tak nezáväzne skúšať nové myšlienky. Vyžaduje to rozhodnutie byť šťastný a napádať a likvidovať všetky myšlienky vytvárajúce pocit nešťastia, ktorý nás blokuje.

Text, až na moje drobné úpravy, napísal Robert Lattacher a vyšiel v časopise Zem & Vek, číslo August 2015